Kellys Green Bike Tour 2014 – Aprílový maratón, ktorý sa išiel v auguste

Tri - dva - jedna - štart a my po úvodnej asfaltke vstupujeme do oči a zuby šmirgľujúceho oblaku prachu, ktorý sa rozplýva až po prejazde cieľovej rovinky. Takto nejako som si myslel, že ľavou-zadnou zhrniem do reportu svoj domáci maratón, ktorý po štyroch ročníkoch poznám naspamäť, aj bez toho, aby som ho vôbec musel absolvovať. No nakoniec ale žiadne opisovanie nehrozilo...

 

Odlišný príbeh aktuálneho ročníku sa začal písať už v priebehu týždňa, ale hlavne v piatok večer, kedy sa s chuťou spustil výdatnejší dážď, ktorý nejednému bikerovi privodil dilemu aké plášte obuť, resp. slabším povahám bytostnú otázku či vôbec odštartovať. Vrátane mňa, keď som sa do Bratislavy vracal okolo ôsmej hodiny večer a beztak smutne tmavé Malé Karpaty nebolo vidieť cez návaly vody na skle. Ak si dobre pamätám, tak pršať prestalo až pred polnocou a svetlom na konci tunela mohol byť relatívne slušný vietor, od ktorého som si sľuboval, že aspoň trošku vysuší beznádejne zmáčaný terén. Zato o šiestej ráno to už boli čisté Selanky pri pohľade cez okno – slniečko, čistá obloha. Teda až na tých pár mlák, pri lepšom pohľade po pretretí očí. A predpoveď počasia, z ktorej úplný optimizmus nesršal - mali ale prísť (len) prehánky.

Zázemie

Ja som po dlhej meditácií nakoniec zvolil stratégiu nešetriť tým najlepivejším olejom, aký som doma našiel, primontovať blatníky a šup-šup na štart. Aj pre túto fázu mám KGBT veľmi v láske – v mojom prípade totiž pozostáva z cca 5 minútového zjazdu. Ale volil som suchú, asfaltovú, variantu, aby som sa veľmi nevydesil toho, čo nás čaká a neminie v lese.

Na trati

Po príchode na Partizánsku lúku okolo 9:15 to vyzeralo na výrazne komornú atmosféru, minimálne oproti poslednému ročníku. Tak aspoň o to promptnejšie bolo vybavenie prezentácie a nedám za to ruku do ohňa, ale na všetkých stánkoch na amfíku, ktorých bolo inak vcelku požehnane (od kávy až po servis bicyklov – fajn zázemie preteku), to tiež „odsýpalo“. Dlho som sa ale touto scenériou nekochal, lebo som dojedol zbytok raňajok, nahodil na seba definitívnu verziu oblečenia (napriek v tej chvíli slušne pražiacemu slniečku som zvolil návleky a vestu cez dres – čo ma iritovalo, lebo som sa chcel ukázať v novom teamovom MTBiker designe, ale nakoniec som to neľutoval), zbytok zbalil do batohu spolu s darčekom od organizátorov (pumpičkou a dušou, potešili každopádne), nahodil číslo s integrovaným čipom (hurá) a išiel som si zložiť veci do úschovne. Tu nastal menší zmätok, lebo tá sa improvizovane v nákladiaku za Kellys stánkom otvorila až cca. 10 minút pred štartom dlhej (mojej) trasy. Ale tamojšia osádka to statočne zvládla, hlavne aj s improvizovanou, ale funkčnou evidenciou štartových čísiel.

Na trati

Štartujeme


Takže hor sa na štart – ten vyzeral zaujímavo. Aspoň tam, kde som ja chtiac-nechtiac skončil, v jeho rozšírenej úvodnej časti. Našťastie sa nám podarilo nejako sa zrovnať, lebo inak by sme sa po výstrele, minútu po desiatej, pekne nacvakali na páske. Nesledoval som to úplne, ale myslím, že organizátori, asi aj vďaka menšiemu počtu štartujúcich, dokázali zabrániť zapratanému štartu už pol hodinu pred výstrelom, ako tomu bolo po ostatné roky.

Prvé asfaltové (kilo)metre boli pre mňa zároveň aj posledné, na ktorých som stíhal špicu pretekov. Aj to zrejme len vďaka tomu, že sa ide v balíku a hlavne pred pelotónom sa tuším až po odbočku do terénu držal „safety car“, nablýskaný oficiálny Renault Clio. Prvé pasáže, už v teréne su tradičné stúpanie na Kačín, nasledované nezabudnuteľnou vracačkou na lúke, Malým Slavínom a prvou občerstvovačkou na Bielom Kríži, sem tam preložené rovinkou resp. rýchlym zjazdíkom. Mal som štastie a už na začiatku stúpania som sa ocitol v skupinke, kde sa veľmi nepredbiehalo a keď aj, tak sme sa všade pekne pomestili. Pripisujem to aj menšiemu počtu pretekárov.

Na trati v lese

Konečne by som sa pristavil aj pri samotnom teréne. Už po prvých úsekoch som sa neubránil optimizmu, že to nebude žiaden mokrý maratón, túto menovku by som si vyhradil napr. pre Krála Šumavy 2009 z vlastnej skúsenosti, alebo napr. pre tohtoročný Zimný maratón. No na druhej strane, sucho to samozrejme tiež nebolo. Nech to nazveme akokoľvek, reálny stav mal veľkú výhodu hlavne v absencii toho otravného prachu. Drvivá väčšina povrchu bola vlastne dažďom ideálne jemne nakyprená – tak akurát, aby sa mal o čo oprieť dezén plášťov. No o to zradenejšie boli podstatne mokrejšie úseky, na ktorých sa miestami vyjazdili hlboké koľaje a tieto sa spravidla kadejako ohýbali a ak človek stratil/netrafil ten „vyjazdený“ balans, tak mal o zábavu postarané. Takých úsekov, kde nemala ako odtiecť voda, bolo našťastie málo, ale často sa zákerne schovávali za bikera idúceho pred nami, alebo do tmavého miesta v zákrute. Ja som sa pár krát dobre bavil na efektných šmykoch kolegu idúceho po mazľavom blate predo mnou, až do chvíle, kedy som sa v rovnakej vývrtke ocitol aj ja sám. Aspoň za mňa ale môžem povedať, že s rozumnými plášťami (u mňa padla voľba na staré dobré Nobby Nicy 2.1) sa to dalo všetko v pohode ustáť.

Na biku

Zdalo sa mi, že zo začiatku boli v zjazdoch kolegovia veľmi rozvážni, ale s pribúdajúcimi kilometrami sa začínalo pritvrdzovať. Minimálne ja teda som sa ocitol v značne nekompatibilnom balíku asi 5-6 bikerov, kde sme sa stále preskupovali podľa toho ako komu zrovna sedel kopec resp. zjazd resp. fungoval šalter. U mňa sa do hry zapojila aj moja optika, ktorá napriek športovým okuliarom v nižších teplotách, aké hlavne na medzi Bielym Krížom a Konskými hlavami – notoricky známej hrebeňovke, panovali, neuvertiteľne slzí a to na pohode vo vyšších rýchlostiach vôbec nepridáva. Musím ale povedať, že všetko predbiehanie prebiehalo disciplinovane v športovej atmosfére.

Na trati

Pred Pezinskou babou sa nad nami ale nepekne zatiahlo a netrvalo dlho kým nás dostihla prvá prehánka, ktorá na dobrej nálade nepridala. Ja som teda jej podstatnú časť zhodou okolností absolvoval v lese, kam sa pod stromy ešte nestihla poriadne dostať voda, ale príjemne nebolo ani tam – relatívne zima a mimo lesa, na daždi, riadny vietor. Pozapínanému vo všetkom čo som mal, mi aj tak teplo nebolo a ľutoval som zbytok pretekárov, poväčšine v krátkych rukávoch. A celkom ma znervóznila predstava mokrých koreňov v zjazde z Baby. Predtým ale ešte čakala na parkovisku prekvapivo suchá občerstvovačka, kde som neodolal ovociu a vode a poď ho za „mojim“ balíkom. Ešte pár výškových metrov okolo zjazdovky som dojedal, resp. žiaľ dorozsýpaval občerstvenie a potom zjazd do Limachu. Musím povedať, že môj obľúbený – hlavne rýchly technickejší začiatok. To po dnešku už asi nebude hovoriť kolega tesne predo mnou, ktorý hodil ľavobok v jednom z rigolov. Našťastie všetko OK a pokračujeme. Koncové zvážnice a asfaltka v Limbachu, kde som išiel „za svoje“ a dobiehal balík, bola tou dobou kompletne mokrá a ešte trošku popŕchalo. Tí, čo ten lejačik stihli naživo, museli byť “durch”. Ja som sa nakoniec poriadneho dažďa celkom zbytočne bál. Po zbytok preteku bola obloha nado mnou buď čistá, alebo len jemne zatiahnutá a jeden krát len symbolicky mrholilo.

Foto

V Limbachu treba oceniť dopravnú organizáciu, ale správcu betónovej cesty pred Medvedím by nejeden majiteľ hard-tailu /inak na tejto trase relatívne šťastný/ nakopal podobnou intenzitou ako nám sedlá namasírovali naše... Tuto som ale zaznamenal nekalé úmysly bikera, ktorý sa v slušnom vetre nalepil za mňa a moju stíhaciu jazdu, kedy som ja chcel urobiť vlastne to isté niekomu predo mnou a nakoniec sme myslím skončili ako celkom dlhý balík za borcom v modrom Castelli (?) tričku, ktorý nás potiahol až po tamojšiu občerstvovačku. Hanba nám. Na občerstvení všetci stáli, ja som bol ale v tempe a pokračoval ďalej sám. Borec ma nakoniec ale aj tak dobehol a predbehol. Už ale bez zbytku balíku. Medvedie som si užíval menej ako obyčajne, ale aj tak mi pekne odsýpalo, pokým ma nezačalo trošku pobolievať koleno. To je ale na inú story, s ktorou sa rád podelím v mojom výjazde . Keď sa údolie zlomilo nasledovali klasické vtipné rýchle zákruty a mini brod, kde v stojke za ním každý nepripravený pekne musel potlačiť. Nasledujúca pasáž, medzi červenou a asfaltkou na Medené hámre je pre mňa kúzelná v tom, že v zjazde vždy zabudnem na utiahnutú zákrutu na štrku a zase raz som vymetal jej vonkajšok.

Sagan dres

Nasledovala celkom solídne rozbahnená časť, kde som si nabalil asi najviac blata na tretry za celé preteky a rýchla výmena povrchu za asfalt. A celkom nenápadne vyzerajúce kopčeky, ktoré ale vedia potrápiť a hlavne nemajú konca kraja. V nich som sa nevedel najprv rozbehnúť, tak ma predbehol zbytok balíku, ktorý som už ale následne začal stíhať a nakoniec by som možno mal aj na opätovné predbiehanie, ale nechal som to tak a „gentlemansky“ som sa viezol v závese (a nebol som sám). No nervy mi trošku pukli pri zjazde z asfaltky k brodu a nasledujúcej stojke, kde som sa bál, že zostaneme stáť, jedného bikera som predbehol, ale druhého nie, a keď sa predo mnou zasekol, takmer som mu vytetoval Schwalbe dezén na achylovku, ale našťastie sme to nejako ustáli. Ešte raz sorry.

Foto na trati

Zjazd k (opätovnému) stúpaniu na BK bol tradične rýchly a rozbitý, ale po minuloročnej skúsenosti keď som v jeho prostriedku narazil na Aviu v protismere, mi to teraz prišlo triviálne. Strmým asfaltom na BK to šlo mimoriadne svižne vďaka celkom prudkému vetru v chrbte, takže rýchlo narobiť škody na poslednej občerstvovačke a hurá na výživný záver maratónu. Úseky pred a popri Vydrici tradične stáli za to. Rýchle rovinko-zjazdy s veľkorysými zákrutami a išiel som si ich úplne sám. Len tesne na konci, pred asfaltkou U Slivu, bolo blata už trošku moc (pre nás, domácich, nič prekvapujúce) a tak nemalo zmysel ani vyhýbať sa brodu cez mostík.

Na biku

Moja „časová“ skupina v týchto miestach začínala stretávať tých menej rýchlych z krátkej trasy, ale všetci sa slušne odpratávali z cesty. Päťbojárska, teda po pár mini-nemini stúpaniach od Slivu, bola dnes v skvelej kondícií a zase idúc úplne sám, s ukážkovo uhýbajúcimi „krátkymi“, som si ju parádne vychutnal. A dokonca som si vychutnal aj posledné stúpanie na Kamzík, dobre známe všetkým Uphill-ákom [link: http://www.mtbiker.sk/clanky/6925/fotoreport-rcp-mtb-uphill.html]. Po bufetoch a popod Vežou začal už istý koniec – ex bobová dráha a následné zjazdy na Partizánsku lúku. Prekvapil ma len jeden priečny rigol, do ktorého som padol plnou parou zadným kolesom a už som snáď aj počul typické expresné fučanie seknutej gumy, ale stalo sa niečo úplne iné – namiesto mountain biku som zrazu išiel na party biku, lebo sa mi zosunul zadný blatník tak, že drhol o dezén a dosť hlučným spôsobom som začal napodobňovať crossovú motorku, čo mňa a všetkých okoloidúcich veľmi rozveselilo do posledných metrov maratónu. Úsmev na perách mi ale zamrzol pri pohľade na záchranárske nosidlá a pohodený bike na trati. Pevne dúfam, že sa nič vážne nestalo. Ak sa nemýlim, tak aj v minulom ročníku v tejto pasáži museli zasahovať záchranári.

Cieľ

Každopádne – posledné dobrzdenie do cieľovej asfaltovej rovinky, pohľad na časomieru, bageta, Birell a nejaký sladký nápoj so zábavným plávajúcim pevným obsahom do ruky a „koniec filma“. Bagetou s majonézovou omáčkou, ktorá predtým pobudla na priamom slnku som pohrdol, zato umývacími boxami s Cyklostarom nie. Príjemným bonusom bola neprepočuteľná debata lokálnych komediantov (tipujem oboch z nemenovaného CK, ktorý začína na Svätý a končí na Jur) na tému dĺžky pobytu jedného z nich v boxe a taktiež rozsah umývania, zďaleka nekončiaci len bicyklom. Pozdravujem.

Cieľ

Po dojazde


Priznám sa, že kultúrneho programu a ani vyhodnotenia s tombolou som sa nezúčastnil, zato som si odniesol fajn zážitok, ktorý bol možno o niečo drsnejší ako po minulé roky (čo sa týka aprílového počasia), ale o to originálnejší a z môjho pohľadu úplne bezproblémový. Minimálne čo sa organizácie týka (obslužné procedúry a trasa na jednotku), disciplinovanosti a pohody na trati, mrzí ma len to zranenie (dúfam, že jediné a nie vážne), ale inak som žiadne problémy cestou nezaznamenal, dokonca som raritne nevidel ani jeden defekt. Škoda len menšej účasti, čo je ale pochopiteľné. Každopádne ja som veľmi rád, že som zahnal zajačie úmysly a nakoniec Kellys Green Bike Tour 2014 absolvoval. V neposlednom rade aj pre benefíciu, na ktorú sa organizátori zameriavajú a čo dvojnásobne oceňujem po osobnej skúsenosti s ich destináciou (našťastie nie v roli pacienta). Ďakujem všetkým zúčastneným za výborný maratón!

PS: Nabudúce by sme možno mohli okúsiť predsa len trošku suchšiu a teplejšiu verziu ...
 

Fotogaléria k článku

 
keyboard_arrow_up